Básnik a žena

Skladba bola prvýkrát vydaná v roku 1934.

 
– básnická skladba zaznamenavajúca určitý posun od zážitkovosti k reflexívnosti v tvorbe autora, dalo by sa povedať, že lyricko-epická. Zárodok deja tu je.


– k úvahám vyprovokovala básnika opäť žena, avšak tento raz ide o tému lásky ako trvalej hodnoty v živote človeka, o filozofiu lásky


– podľa spomienok autora báseň vznikla už v januári roku 1923, keď sa vracal bratislavským korzom od Reduty, okolo hotela Carlton popod Michalskú bránu na Palisády, kde býval. Pred ním išla krásna žena, ktorá ho zaujala postavou, chôdzou. Neoslovil ju, ale šiel za ňou a v hlave vznikal dialóg medzi ňou a ním.
1. kapitola – V zasneženom parku
 
V úvodných veršoch je autor očarený krásou neznámej ženy. Dlho ju pozoruje a snaží sa jej nenútene ľahko prihovoriť. Žena je však veľmi ostýchavá a autorovi odpovedá len letkom. Nemá chuť sa dávať do reči s cudzím mužom.
Závidím tým dvom tam; čo snehom spejú,
tak ruka v ruke k sebe pritúlení;
lepšie jak šata zhrieva ramä ženy;
často i samé oči ženy hrejú….
 

                                            „ Ste skúsili už? "
 
 

                           Bohužiaľ, len letkom:

osud mi nechcel žičiť dokonale,
Premnohí ľudia nektár pijú stále,
k mnohým zas život skúpy je vo všetkom….
Pri predstavení neznáma kráska zistí, kto je ten známy básnik (Smrek). Autor sa skutočne v tomto období na istú dobu odmlčal a hovorí kráske o svojich pocitoch a dôvôdoch prečo tak činí. Fiktivita sa v tomto príklade prelína so skutočnosťou. Kráska už je zhovorčivejšia, verše a rozprávanie básnika ju zaujali.
„A vaše meno?"

                     Smrek.

                                  „Ach, to vy ste?
Kto by si myslel! Od istého času
len na vaše sa verše všade tážu.
Sú také smutné, lež i zápalisté.
A vy že by ste viacej nepísali?
to nie je možné!"

                         Ver´ tak, moja pani.
Musím to nechať. Nemám chuti ani;
svet nevie oceniť dnes duše dary.                          „Vidíte, že sa ešte nadchnúť viete!"
Žena, očarená, pozve básnika na čaj, on sa tiež netají svojou túžbou pokračovať v rozhovore. Obaja sú tým druhým očarení, žena koketuje, básnik obdivuje a zvádza.
Rozídu sa s dohodou stretnutia čo najskôr.
Hľa, takú ženu, o takejto snívam.
Šiel by som pre ňu vo svet, do neznáma.
Dnes? – Hľadám; čakám, či snáď príde sama.
Ó, pani, jak rád toto hovorím vám!
„Mne? Práve mne? Ach, cele ste ma zmiatli.
Hľadíte s takým ohňom, až to páli.
Ja neviem…Bože…Čo ste povedali?“
2. kapitola – Pokračovanie jarné
 
Prichádza jar a vzťah sa začína rozvíjať. Začínajú sa dialógy medzi básnikom a krásavicou o ich rozvíjajúcom sa vzťahu. Pomocou opisov prírody vykresľuje jej krásu a krásu prírody ešte väčšiu, keď sa po nej prechádza neznáma kráska.
 
Hľa, z okien ľadové už zmizli kvety
a živé snežienky nám rastú v hore.
Mne zima nikdy nezdala sa takou
krásnou a milou, ako čo vás poznám.

 
3. kapitola – Letná noc na vode
 
Teplá letná noc na vode symbolizuje vrchol lásky. Všetko už rozkvitlo a je leto. Zamilovaný pár je na loďke na neznámom mieste, na vode ponorenej do tmy…
„Kam veslujete?“                  Nezáleží na tom.
Cieľ náš je sen a deň náš veľký sviatok.
Myslite, že vás veziem do Benátok.
Som boháč. Bo váš hlas mi zvoní zlatom.
Začieram tíško. Lebo tu sa pasú
Hviezdy, čo sadli na hladinu vodnú.
Opäť priamym vstupom do deja, bez úvodov a opisov pokračuje romanca ďalej. Momentálne sa dej odohráva opäť na neznámom mieste, veslujúc v loďke. Básnik len naznačuje, že je noc pomocou hviezd, no neopisuje ju priamo.
Dialógy medzi básnikom a ženou sú už veľmi súvislé a majú rovnocenné pásmo. Prehlbuje sa telesný kontakt a romantika na loďke. Nočná romantika naberá svoje vyvrcholenie.
„Riekla som niečo divné? Vaše prsty
Tak stisli moje, až to zabolelo.“
Nie drahá moja, to sa mi len chcelo
vyjadriť radosť stiskom miesto ústy.
„Neveslujete?“                                      Načo hýbať veslom?
Vy, moja krásna, vy ste mojou Toscou,
Vás obyspať chcem lúpeňmi bozkov
Tam na tom brehu. Tam váš pôvab božský
Oviniem stuhou zamatovej trávy
a uložím ho nežne vedľa seba.
Neznáma pomaly zaspáva v básnikovom náručí a on s ňou chce byť čo najdlhšie. Pokiaľ možno aj naveky.
 
Musím mať teraz pri vás ruky svoje.
 
Spi sladká. Holubice tvojej hrudi
symbolizujú nesmrteľnú túžbu.
Pohansky krásnu svoju modloslužbu
nad nimi slúžim. Pokorný a hrdý.
 
 
 
 
 
4. kapitola – Padajú listy
 
Začína sa jesenná melanchólia. Listy padajú, kvety vädnú. Vädne však aj láska…
„Hovorte, prosím. Rozprávajte ešte.
Váš hlas je bezpečný a lahodí mi.
Bo do mňa vniklo s dňami jesennými.
čosi, čo srdce zviera mi jak kliešte.“

Kam hľadíte? Ste taká zamyslená.
Len nemo ku mne pritískate ramä.
Že jeseň je, my smutnými byť máme?
Kráska sa zrazu stáva chladnou a neistou. Básnik nechápe, čo sa deje.
Neznáma básnikovi zasadzuje ťažký úder. Náhle sa s nim rozchádza.
„Dnes som s vami
už posledný raz. Áno…Už sa musí
rozlúčiť zrak môj s oka vášho jasom.
Ach, odpusťte mi náhlu bolesť túto.
Pozrite, také ťažké slová sú to,
že vysloviť ich dlho nemohla som"
5. kapitola – Po desiatich rokoch
 
Básnik sa znova prechádza po parku a zrazu neverí vlastným očiam, vidí opäť svoju milú.
Oj, dovoľte, nech ruku vašu, pani,
keď zahrabané sny sa v život budia,
jak ružu umrazenú k ústam zdvihnem
a oživujúci bozk do nej vdýchnem…

„Ach, dosť už. Hľaďte, dívajú sa ľudia…“
Pri bráne holej
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.

Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky nežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.
Básnikov monológ na záver je akýmsi rozlúčením so svojou skončenou etapou života a zároveň podsta svojej veľkej láske, na ktorú nikdy nezabudne. Zároveň je to vyjadrenie svojho postoja k ženám.
Formálny rozbor: Prevláda obkročný rým ( a b b a), voľná dĺžka strof, trópy ako symboly (Parnas, Himaláje), antitéza(flegma-oheň), prirovnania (sťa Fudžijama), metafory (poslal by ich na galeje), epitetá (prelstené januáre). Zo štylistických figúr sa tu nachádzajú apoziopézy (Ver, báseň, báseň…), gradácia (nádherného, kráľovského; vznešeného, posvätného). Celková atmosféra ročných období môže vyjadrovať romantiku a anonymitu postáv, pomáha dotvárať celkovú atmosféru. Dialógy medzi básnikom a ženou sú oddelené priamou rečou (žena). Nenachádzajú sa tu mená ani oslovenia.